Politická kultúra

Pojem "politická kultúra" sa objavil v roku 18storočia. Tento termín použil v jeho spisoch Johann Herder (nemecký filozof-pedagóg). Avšak samotná teória, ktorá umožňuje štúdium politického mieru prostredníctvom kultúry, vznikla oveľa neskôr. Vznikla až do 50-60 rokov.

Politická kultúra sa považuje za zložitútypické pre určitý stav obrazov a foriem správania vo verejnej sfére. Tieto formy a obrazy predstavujú hodnotové reprezentácie populácie. Odrážajú myšlienku ľudí o účeloch a zmyslom politického vývoja. Zároveň pevne zavedená tradícia a noriem vzťahov medzi spoločnosti, jednotlivca a štátu.

Je to politická kultúrahodnota-normatívny systém, ktorý dodržiava spoločnosť. Existuje táto štruktúra v podobe všeobecne prijímaných a všeobecne populárnych medzi väčšinou populácie hlavné ideály a hodnoty.

Veľmi často to je v politickej sfére to celésociálne skupiny alebo jednotlivci sa snažia realizovať svoje záujmy. Treba však poznamenať, že tento proces nie je okamžitý. Vyjadruje sa vo vzťahu k vodcom, elitám, moci a tak ďalej.

Spravidla nie je vyjadrenie tohto vzťahuje niečo inovatívne alebo mimoriadne. Ako ukazuje prax, politická kultúra dominuje spoločnosti, ktorá predpisuje typické pravidlá a vzorce politického správania.

Reprezentácie moci sú väčšinou očkovanémuž s výchovou. Na základe týchto myšlienok jednotlivec komunikuje so štátom. Preto sú viditeľné najstabilnejšie a nemenné charakteristické znaky, prejavuje sa štýl ľudského správania, určuje sa politická kultúra jednotlivca.

Rozhodnutia sa však často robia "nie podľa hlavy, ale podľasrdce ". To nie je vždy úmysly ľudí súhlasí s ich činy. Vznikajúci rozpory objavujúce sa v politickom živote, dať vnútorné rozpory a politickú kultúru. V rovnakej dobe, ako je nejasnosť môže súčasne podporovať aktívnu i pasívnu formu účasti na živote výkone každého jedinca ,

Definovanie politickej kultúry ako špecifickejv oblasti javov je potrebné poznamenať, že je schopný ovplyvniť priebeh procesu, dynamiku zmien vo verejnom sektore, ako aj stav zúčastnených aktérov. Medzi najstabilnejšími funkciami, ktoré odrážajú rôzne smery pôsobenia na moci, treba poznamenať:

1. Identifikácia, odhaľujúca konštantnú aspiráciuosoba, ktorá chápe jeho členstvo v skupine a určuje prijateľné metódy účasti na obhajovaní seba a vyjadruje záujmy celej príslušnej komunity.
2. Socializácia - nadobudnutie určitých vlastností a zručností pri vykonávaní ich vlastných občianskych práv, politických záujmov a úloh.
3. Integrácia (dezintegrácia), ktorá umožňuje koexistenciu rôznych skupín v rámci zavedeného systému.
4. Komunikácia, uľahčujúca vzájomné pôsobenie všetkých inštitúcií a subjektov moci založená na používaní všeobecne akceptovaných stereotypov, symbolov, termínov a iných informačných nástrojov.
5. Orientácia, ktorá charakterizuje ľudskú túžbu po sémantickom prejave javov moci, pochopenie ich osobných príležitostí pri realizácii slobôd a práv v podmienkach určitého systému.
6. Predpis (programovanie), odrážajúci prioritu špecifických noriem, orientácií a vnímaní, ktoré definujú a vysvetľujú samostatný smer a hranice formovania ľudského správania.

Existujú tri hlavné (ideálne) druhypolitickú kultúru. V ideálnej podobe sa však nenachádzajú v reálnom svete. Teoreticky existuje téma a patriarchálna kultúra, ako aj kultúra účasti. Pre mladé štáty, ktoré sú nezávislé, je charakteristický druhý typ. Zároveň je patriarchálna politická kultúra orientovaná na národné hodnoty a môže sa prejavovať formou miestneho vlastenectva, mafie a korupcie.